Rexo

 Zatelefonoval mi môj priateľ, že ako sa vozil na motorke mimo mesta, skoro mu vbehol pod kolesá pes. Že vraj beží stredom cesty a vôbec sa autám nevyhýba. Povedala som mu, aby prišiel pre mňa, že ho chytíme a vezmeme do útulku. Kým prišiel, kúpila som potrebnú výbavu - vodítko a nakrájanú šunkovú salámu. Keď sme sa vrátili na to miesto, psa nebolo. Začali sme prehľadávať okolité jarky, či neleží zrazený tam. Už sme to chceli vzdať, keď sme v diaľke zbadali siluetu psa. Na prvý pohľad vyzeral celkom ako vlčiak, ale pri porovnaní s čistokrvným NO bol menší. Bolo to v areáli nejakej firmy, ale mali celkom zničený plot, tak sme vydedukovali, že tam mať svojho strážneho psa asi nebudú. Šli sme za ním. Bol veľmi plachý, nechcel sa k nám priblížiť. Hodila som mu koliesko salámy. Najprv sa zľakol, ale potom ho oňuchal a zjedol. Hodila som ďalšie, ale už o dosť bližšie. Pes bol zjavne veľmi vyhladovaný, lebo sa naň vrhol a prestával sa báť. Tak prišiel až ku mne. Ale ako som ho zapínala na vodítko - chvíľka nepozornosti a zožral zvyšok salámy aj s mikroténovým vreckom. Bála som sa, či mu to neublíži, ale nič sa mu našťastie nestalo. Psa som mala na vodítku, bolo ho už len treba dopraviť do útulku. Na motorke to nešlo, v útulku mali práve rozobrané auto, jediné, čo mi zostávalo, bolo ísť s ním pešo asi 4 km. Celú cestu opisovať nebudem, to by bolo na dlho, poviem len, že sme šli "skratkou" cez les, aby sa nebál pri ceste áut. Len ja a cudzí pes mimo mesta v lese! Jasné, že sme aj zablúdili. Ale keď sme sa po asi 2 hodinách dostali do útulku, psa odložili do voliéry, dali mu konečne poriadne najesť, pes sa odo mňa nechcel pohnúť. Keď ma nevidel, spustil srdcervúci plač. Získala som skvelého a verného priateľa a keby sme v paneláku nemali už 2 psov (Zorku a Nelly) určite by som si ho nechala. Asi po mesiaci pobytu v útulku bol zotavený, pribral a osmelil sa a bol pripravený na adopciu. Vybrala si ho rodina z Viedne a ja verím, že ich má tak isto rád alebo ešte radšej ako mal mňa.

Dedinský pes

(len pre silné žalúdky)

Cez našu dedinu ide hlavná cesta. Prechádzame s kamarátmi cez ňu už asi tisíci krát. Šiel som posledný, niekam som sa zadíval a zrazu vidím z boku prichádzať rozbehnuté auto. Musím pridať, ešte to stihnem.... Au..., nie... cítim len strašnú bolesť a zostávam bezvládne ležať na ceste. Kamaráti prišli ku mne, potešiť ma, povzbudiť. Lenže polovička môjho tela je zničená, cítim len ako mi zrýchlene bije srdce a sťažka dýcham. Nie, takto som nechcel skončiť! Pozerám sa okolo seba a rozmýšľam, koľko asi potrvá, kým si pre mňa príde. Kto? No predsa zubatá. Bude pre mňa vykúpením z tejto neznesiteľnej bolesti. V sekunde sa zmenil môj život na smrť a nenájde sa nik, kto by mi pomohol. Nie, mne sa už pomôcť nedá. Neviním ani ľudí stojacich opodiaľ, že si ani nevšimnú bastardíka umierajúceho v strede cesty. Už je neskoro aj keby niekto chcel... Tak tu ležím v strašných bolestiach v kaluži krvi a čakám, kedy to príde... Za niekoľko minút vykrvácam. Alebo mi budú už kolesá ďalšieho auta milostivé...?

Stalo sa to v Cabaji pri Nitre, keď som sa vracala spolu s dvoma kolegyňami domov z práce. Uprostred cesty ležal zrazený pes. Zastavila som auto a šla sa naňho pozrieť. Chcela som ho zobrať k veterinárovi. Lenže celé brucho a zadné nohy mal zdemolované a keď som ho nadvihla, črevá zostali na ceste. Prenos by neprežil. Pustila som ho a pozrela sa mu do tváre. Videla som, že trpí a v očiach mal prosbu o pomoc. V duchu som sa mu ospravedlňovala, že mu pomôcť nemôžem, bolo mi z toho do plaču. Nechala som ho tam napospas osudu, ale dodnes mám pred očami zvraštenú tvár tvora hynúceho v utrpení a bolesti kvôli bezohľadnému šoférovi a sprostému (slabo povedané) majiteľovi.