Bohužiaľ naša Zorka svoj boj s chorobou prehrala o opustila nás 14.11.2008 večer. Ak existuje psie nebo, ona tam tou svojou úžasnou psou dušičkou určite patrí. Zbohom Zorka!

† ZORKA †

Po Zorkovej smrti zostal náš byt veľmi tichý a prázdny. Túžili sme po ďalšom psíkovi. Už vtedy som počula (alebo čítala) o agility a tak som chcela malého psíka s ktorým by som sa tomuto športu mohla venovať. Výber padol na kavaliera.

Zorka bola nádherné, milé šteniatko, nemohli sme sa na ňu vynadívať. Po príchode k nám ale nechcela poriadne papať. Predtým bola ešte s mamou a aj keď nás chovateľ uistil, že už žerie sama, pravdepodobne ešte veľkú časť jej potravy tvorilo materské mlieko. Skúšali sme jej dávať namočené granule, tiež pomiešané s jogurtom, mliekom, mäsovým vývarom, stále jedla málo. Po pár dňoch sme sa o ňu začali báť a rozmýšľali sme, že ju ešte vrátime k mame a vezmeme si ju späť, až keď bude ozaj poriadne jesť. Vtedy priniesla moja mamka z roboty od obeda rezeň a dala ho Zorke. Tá sa naň vrhla a konečne sa poriadne najedla. Odvtedy jej začalo chutiť a jedávala normálne.

Zorka je veľmi učenlivá. Spraví pre človeka, čo mu len na očiach vidí. Boli sme raz s rodičmi na záhrade. Ocino strihal ríbezle (s nožnicami odštikol konár kúsok nad zemou). Zorka ho chvíľu sledovala, potom prišla k vedľajšiemu kríku, chytila konárik tesne nad zemou a odhryzla. Tvárila sa pri tom, akoby chodila strihať ríbezle odjakživa.

Zorka bola málokedy chorá, ale keď už, tak si vždy vybrala sviatočné dni. Napríklad raz bol 1. sviatok vianočný, ona len sedela a kňučala. Nevedeli sme, čo jej môže byť. Nejak sa nám podarilo zistiť, že ju bolí zadok - mala upchané análne žľazy. Išli sme k veterinárke, ktorej som dodnes vďačná, že Zorke pomohla, preto si, prosím nasledujúce riadky nevysvetľujte ako výsmech, len ako úsmevnú príhodu. Takže boli sme v ambulancii ja, môj ocino, Zorka a veterinárka. Snažila sa Zorke tie žľazy vytlačiť, ale bolo to tam už celé zatvrdnuté. Zorka kňučala, bolelo ju to, mala tie váčky plné hnisu. Zrazu rana, veterinárka uskočila, pozrela som sa na ňu a skoro som vybuchla smiechom. Uprostred čela mala asi 5 centimetrov širokú kopu hnisu a krvi. Otočila som sa, aby ma nevidela, do očí sa mi valili slzy od smiechu. Chúďa veterinárka, ocitla sa vo veľmi ťažkej situácií ale verím, že dnes už na ňu spomína aj ona s úsmevom.

Máme aj horšie zážitky s veterinárom. V sobotu začala Zorka vracať a mala napuchnuté bruško. Veterinár jej dal injekciu, vraj po nej prestane vracať a možno si trochu pospí. Boli 3 hodiny poobede. Ako jej injekciu pichol, Zorka do 5 minút zaspala a na nič nereagovala. Priviezli sme ju domov a čakali, že sa preberie. Po niekoľkých hodinách sme volali veterinárovi, že či je to normálne a kedy sa preberie. Povedal, že to je dobré, že ona sa z toho vyspí. Chodili sme ju pozerať každú chvíľu aj celú noc. To bola asi najdlhšia noc v mojom živote. Už som si myslela, že bude spať naveky. Prebrala sa až v nedeľu na obed, prespala 21 hodín! Veterinár sa potom priznal, že sa pomýlil a dal jej 10- násobnú dávku uspávacej látky, málo chýbalo a nebola by to prežila.

Zorkina kariéra agility sa skončila skôr ako začala, keď jej v 1 roku diagnostikovali začínajúcu displaziu bedrových kĺbov.

Teraz býva Zorka s mojimi rodičmi na Klokočine, má 8 rokov a nedávno jej zistili Cashingov syndróm. Želám si aby sa jej stav zlepšil a bola znovu šťastným psom bez pocitu bolesti. Ale všetko je vo hviezdach. Dúfam, že tú Zorkinu ešte tak skoro na oblohe hľadať nebudem...